pivovar helf

Fanúšikovský report z návštevy zápasu LFC-Chelsea

LFC logo na drese - BLOG

Pekný report od nášho čitateľa z návštevy Anfieldu

Asi každý, kto dobrovoľne navštevuje túto stránku, určite sníva o tom, že jedného dňa si bude môcť zaspievať You´ll never walk alone priamo na Anfielde. Už dlhšiu dobu som sa aj ja snažil splniť si tento sen, až sa to napokon 8. mája 2012 podarilo. Na začiatku mojej cesty do mesta Beatles bol postup The Reds do finále FA Cupu. To znamenalo, že zápas 37. kola proti Abramovičovej družine sa bude musieť preložiť. Hneď som sa pustil do hľadania niekoho, kto ponúka lístky na tento prestížny duel. Keď som objavil „inzerát“ ktorý ponúkal 3 lístky na Main Stand, nečakal som ani sekundu a hneď som si jeden zarezervoval. Spoločne s Patrikom z Tábora a Tomášom s Teplíc sme zabookovali letenky, objednali ubytovanie v Bratislave a Liverpoole a pripravovali sa na cestu plnenia snov. Samozrejme, že sme museli čeliť aj určitým prekážkam, ale túžba vidieť zverencov Kinga Kennyho v akcii nás hnala vpred.

Bratislava Hlavná stanica – miesto kde to všetko začalo a kde sme sa všetci traja deň pred zápasom stretli po prvý krát. Cestou na ubytovňu prebehla v 61-tke rýchla výmena základných informácií. Dorazili sme k miestu, kde sme mali stráviť noc – Hotel Star – nenechajte sa oklamať názvom. Bola to klasická ubytovňa pre robotníkov so spoločnými sociálkami na chodbe a skutočne milou pani na recepcii, ktorej sa nepáčilo že sme sa prišli ubytovať práve počas hokeja (Slovensko-USA 4:2). Aj z tohto dôvodu sme s ňou na recepcii strávili príjemných 45 minút. Napokon sme ale dostali kľúč od izby 023, zhodili sme veci a pobrali sa do neďalekého nákupného centra zmeniť peniaze a nakúpiť niečo na raňajky. Na izbe sme ešte zahrali poker s vlastnoručne vyrobenými papierovými žetónmi, prebrali detaily na zajtrajší veľký deň a zaľahli do postele.

Ráno nás autobus dopravil k Letisku Milana Rastislava Štefánika, odkiaľ sme mali o 10:35 hod. miestneho času letieť pravidelnou linkou priamo do Liverpoolu. Tomášovi pri security control zhabali takmer celú kozmetickú výbavu, až na zubnú pastu a žiletky . Už v odletovej hale sme si všimli pár skupiniek s rovnakým cieľom cesty. Na nálade nám trošku ubralo cca 15 min. meškanie, po ktorom nás plechovka od Ryanair-u bezpečne vysadila na Letisku Johna Lennona. So zaťatými zubami sme prečkali passport control a následne vystáli vonku rad na taxi a už sme stáli pred Everton Hostel, kde sme mali stráviť dve noci. Privítala nás pekná mladá slečna, ktorá nás oboznámila so všetkým potrebným. Lokácia Hostela bola viac než výborná, keďže na štadión aj do centra mesta sme to zvládli za nejakých 15-20 minút. Na izbe sme načerpali sily, nahodili sa do klubových farieb a vydali sa cestou na Anfield. Zastavili sme sa v jednom obchode, kde miestny pán predával Liverpoolske fans predmety. Dali sme sa s ním do rečí a musím uznať, že ten jeho scouse accent mi fakt dal zabrať. Povedal nám, že pred finále bol jeho obchod takmer úplne vypredaný, ale po sobote nálada opadla a kšefty veľmi nejdú. Taktiež nám prezradil, že fanúšikov v Liverpoole veľmi netrápi, či United dokážu vyhrať ligu, ale veľmi sa obávajú, že ich mestský rival Everton skončí v tabuľke pred nimi a toho by sa oni teda dožiť nechceli. Nebolo by vraj nič horšie, ako celú ďalšiu sezónu počúvať posmešky od modrej strany rieky Mersey. Každým krokom sme boli bližšie k Anfieldu a očakávania stúpali. Vidieť ale tu atmosféru pred štadiónom v deň zápasu, to musí podľa mňa prekvapiť každého. Stánky so suvenírmi a rýchlym občerstvením boli na každom kroku, podobne ako vykrikujúci predajcovia časopisov a obchodníci ponúkajúci lístky na zápas. Stáli sme pred štadiónom a s otvorenými ústami sme všetci traja pozerali na to, kvôli čomu sme tu prišli. Vbehli sme do shopu, v ktorom by bol človek schopný minúť všetky úspory, nakúpili nejaké maličkosti a išli sme omrknúť aj druhú stranu Anfieldu a teda Shanklyho bránu a pamätník Hillsborough. Bolo veľmi dojímavé vidieť ľudí ako stoja pred pamätníkom spínajú ruky a utierajú si slzy. Dokonca aj tí, čo len prechádzali okolo pamätníka, ho aspoň pohladili na znak úcty. Taktiež sme chvíľu zotrvali v tichosti a po tom, čo som tam na pamiatku nechal šál Slovenska, sme ešte zašli aj do Hillsborough shopu. Odtiaľ sa dalo zamieriť len na jediné miesto a to oproti cez cestu do Alberta, kde sme prispeli nejakej nadácii a za odmenu sa tak mohli vyfotiť s replikou ušatej trofeje Ligy Majstrov. Keď sme zbadali, že sa pred štadiónom zhromažďujú policajti na koňoch, vedeli sme, že je to z dôvodu príchodu hráčov na štadión. Predrali sme sa čo najbližšie k vstupu a čakali, až začnú hráči po jednom prebehovať z autobusu do útrob štadióna. Aj keď to bola pre nich vzdialenosť asi piatich krokov a celé to trvalo asi tri minúty, nám to bohate stačilo a s úsmevom na tvári sme sa rozhodli nájsť bránu, ktorou sa dostaneme k naším miestam. Všade naokolo bolo plno usporiadateľov v reflexných bundách, ktorých sme poprosili o pomoc. Ukázal som im miesta na sedenia a on prstom namieril na polmetrovú medzeru v stene. Opýtal som sa ho, či žartuje, no on len s kľudom angličana povedal, že nech len počkám na mieste, že o chvíľu sa brány otvoria. Na naše veľké prekvapenie sa naozaj o pár minút ten uzučký priestor otvoril a my sme cez turniket vošli do útrob štadióna. Vo vnútri to vyzeralo dosť zastaralo, ale to nás absolútne netrápilo a rýchlym krokom sme stúpali po schodoch, aby sme sa čím skôr mohli pokochať výhľadom na ihrisko. Urobili pár fotiek a zhodnotili, že štadión zvnútra nie je v skutočnosti taký veľký, ako vyzerá napríklad v televízii. Počkali sme ešte na hráčov, kým vybehnú na rozcvičku a potom sme sa posadili na svoje miesta: Main Stand, MW, row: 19, Seats: 35,36,37.

Fans1

Začiatok zápasu a celý štadión na plné hrdlo spieva hymnu. Moment, na ktorý asi nikdy v živote nezabudnem a z ktorého mi ešte stále behá mráz po chrbte. K samotnému zápasu sa nemá zmysel vyjadrovať, myslím že to videl každý. S chlapcami sme sa zhodli že sme mali obrovské šťastie. Náš prvý zápas na Anfielde a hneď s takým výsledkom, to bolo niečo neskutočné. 4 krát si zakričať góóól a navyše hneď vedľa nás tribúna the KOP, z ktorej som mal husiu kožu zakaždým, keď sa ozvala. Taktiež pozápasová ďakovačka alebo možnosť vidieť Johna Barnesa a Robbieho Fowlera cez prestávku – to všetko sa nám podarilo pri prvej návšteve Anfieldu. Za zmienku zo zápasu stojí snáď len taká úsmevná udalosť: počas cesty na štadión šiel pred nami pán v drese s 19-kou na chrbte. Taktiež sme ale po ceste stretli aj dva autobusy s číslom 19. Keďže Patrikov obľúbený hráč je práve Downing, tak povedal, že je to určite znamenie, že dá dnes gól. Počas zápasu v 15.min dostal hosťujúci Ferreira žltú kartu, tak sme začali špekulovať, že tá 19-ka možno predpovedá červenú kartu, ale taktiež sme ešte dodali, že možno stihneme dať do 19 min. ešte gól. Keď prebiehala 18. Minúta, tak som Patrikovi povedal, že ešte stále to stíhame. V tom dostal Luis loptu na kopačku a ako to dopadlo, to si ešte určite pamätáte. Zápas sa skončil, hráči odišli do šatní a my sme pomalým krokom opúšťali štadión. Samozrejme, že takýto skvelý večer sme nemohli zakončiť nikde inde ako u Alberta chladeným Carlsbergom. S pivom v ruke sme sledovali reprízu zápasu a hodnotili výkony našich chlapcov. Keďže som mal na sebe slovenskú vlajku, prišiel za mnou chlapík a začal hovoriť, že bol v Bratislave na zápas Slovan – PSG a nadával, že sa tam trepal neviem koľko kilometrov a zápas skončil 0:0. Ukazoval mi fotky v mobile a spomínal na náš lacný alkohol a pekné dievčatá. Ako sme odchádzali, tak som ešte zašiel za chlapom čo čapoval pivo s tým, že mu chcem nechať svoju vlajku. Opýtal sa ma, či chcem, aby ju vyvesil a ja som len s malou dušičkou povedal, že by som bol veľmi rád. Prisľúbil mi, že na ďalšiu sezónu ju vyvesí, takže ak tam niekto na jeseň pôjdete, hľadajte slovenskú vlajku s odkazom: PROUD OF YOU SKERTS. Cestou späť na Hostel sme na každom rohu stretávali skupinky ľudí, ktoré po nás pokrikovali, zdravili nás a spievali chorály. A práve to sa mi na tomto meste strašne páčilo. Tá ich familiárnosť, to ako nás ľudia potľapkávali po pleci, zdravili nás, komunikovali s nami. Dokonca aj na druhý deň v centre sa nás takmer všade pýtali, ako sa nám páčil včerajší zápas. Bolo to veľmi milé, lebo človek sa tam cítil ako doma, ako keby bol jedným z ľudí, ktorí žijú v Liverpoole celý život. Dorazili sme pred Hostel, kde sme videli ako sa chlapec v červenom drese márne snaží dostať dnu. Samozrejme sme mu pomohli a po pár vetách prezradil že je z Poľska. Tým pádom išla angličtina bokom a rozprávali sme vyložene po poľsky, keďže východniarom nerobí tento jazyk žiaden problém.

Druhý deň v Liverpoole sme začali prehliadkou štadióna a múzea. Po štadióne nás previedla milá staršia pani (myslím že sa volala Carla), ktorá mala veľmi prijemné vystupovanie a zahrnula nás informáciami z histórie, ale aj prítomnosti. Vypočuli sme si zaujímavosti napríklad o „Boots room“, o rozdieloch medzi kabínou pre domácich a hosťujúcich, o minulosti tribúny the KOP alebo o dôvode umiestnenia obrazu THIS IS ANFIELD... Pre mňa najkrajšou časťou tejto prehliadky bola cesta do tunelu, ktorý vedie na ihrisko a následne výstup na Anfield. Prekvapili ma striedačky, ktoré sú hneď vedľa seba. Tento fakt som si za tie roky vôbec nevšimol. Po vyfotení sa na mieste, na ktorom sedí počas zápasu sám Kenny, sme sa presunuli na tribúnu the KOP a z reproduktorov sa ozývala hymna You´ll never walk alone. To bola zároveň bodka za našou prehliadkou po štadióne a presunuli sme sa do múzea. Tam na nás z každej strany dýchala história, ktorú sme nasávali plnými dúškami. Zastavili sme sa v miestnosti, kde sa premietali udalosti z Istambulu 2005. Taktiež som tam na stene objavil vlajočku 1.FC Košice. Keď sme prešli celé múzeum, navštívili sme ešte raz shop, urobili posledné snímky pri soche Billa Shanklyho a taktiež sme sa pristavili aj pri pamätníku Hillsborough. Môj nápad bol ešte zájsť pozrieť aj štadión nášho mestského rivala. A tak sme sa s menšími obavami vybrali smerom ku Gudison Parku. Bolo to ako v inom svete, zrazu sa červená farba vytratila a všade vládla modrá. Obišli sme si štadión karameliek a čudné pohľady miestnych nás sprevádzali na každom kroku. Aj samotný futbalový Boh nám chcel naznačiť, že tam nemáme čo hľadať, preto nám poslal znamenie v podobe dažďa, ktorý nás prinútil rýchlim krokom opustiť modrú časť Liverpoolu a zamieriť späť do Hostela. Tam sme doplnili tekutiny, naplnili žalúdky a za typického anglického počasia sme sa vybrali smerom do centra. Netrvalo dlho a už sme stáli pred St. John´s Center. Tam by sa vybláznili hlavne zástupkyne nežnejšieho pohlavia, ale aj my sme si prišli na svoje. Po nákupoch sme sa vybrali smerom k Liverpool ďalšie informácieAdresa:Metropolitan Cathedral of Christ the King. Cestou sme mali menšie orientačné problémy, ale nakoniec sme už z diaľky zahliadli cieľ našej cesty. Predtým sme sa ešte rozhodli vyskúšať typický anglický fast food, v ktorom nám jedlo pripravil chlapík z Lotyšska, ktorý spomínal, ako bol ešte dávnejšie v Karlových Varoch a pripomenul nám, že na ďalší deň sa stretne na MS v hokeji práve Lotyšsko s Českom. Ku Katedrále sme to mali už len kúsok. Spravili sme zopár fotiek a po Hope Street sme kráčali k Liverpool Anglican Cathedral, ktorá ma úplne ohromila. Neskutočne stavba, ktorá vyvolávala pocity strachu, ale aj obdivu. Veľká škoda že sa nám nepodarilo dostať dovnútra ani jednej zo spomínaných katedrál, keďže bolo už po 18-tej hodine. Úplne vyšťavení a premoknutí sme sa už, bohužiaľ, museli vrátiť spať do Hostela, keďže sa začínalo pomaly stmievať. Cestou sme zhodnotili, že prejsť celý Liverpool za jeden deň je nemožné a preto sa určite budeme chcieť vrátiť. V Hosteli sme museli vyriešiť ešte jeden problém a to objednať si taxi na 5 hod. ráno, pretože do Bratislavy nám to letelo už ráno o siedmej. Poprosil som teda recepčnú, ktorá mi povedala, že sa o to postará. Ráno sme očakávali, či objednaný taxík dorazí a pritom sme nahovorili dve Američanky, aby na letisko cestovali s nami taxíkom. Bohužiaľ, prišil len 4-miestny taxík, tak sme sa museli rozdeliť. Neskôr sme sa ale aj tak stretli ešte na letisku a popriali si šťastnú cestu. Dali sme si ešte raňajky a pokračovali smerom na security, kde sme boli nútený vyzuť si aj topánky. Minuli sme posledné libry v obchodoch a nasadli do lietadla. Po cca dvoch hodinách sme bezpečne pristáli v Bratislave, kde nás čakalo krásne slnečné počasie. Na pasport control som si ešte pokecal s pani policajtkou, ktorú zaujímalo, koľko som platil za lístok, keďže od jej muža chceli pred štadiónom za vstupenku na zápas 700 libier. Vonku pred letiskom sme počkali na 61-tku, ktorá nás odviezla na hlavnú stanicu, teda späť na začiatok. A práve tu sa naše cesty rozišli a vlakom sme cestovali naspäť domov.

Liverpool nám dal veľa, nemôžem ani povedať, že splnil naše očakávania, pretože ich určite predčil. To, čo prežívam týždeň čo týždeň doma pred televízorom, sa ma tentokrát dotklo priamo a ja som bol v centre diania. Mal som pocit, že aj miestni scouseri sú vďační za každého fanúšika, ktorý precestuje stovky kilometrov, aby videl svojich miláčikov na Anfielde priamo v akcii. Bolo nesmierne zaujímavé získať informácie a vypočuť si názory od ľudí, ktorí žijú v Liverpoole a pre Liverpool FC niekoľko rokov. Napríklad, taký Andy je veľmi obľúbený a veľa si od neho sľubujú. Naopak taký Hendo, od toho tam čakajú oveľa viac a to uberá na jeho obľúbenosti. Pýtal som sa miestnych aj na zotrvanie Kennyho pri kormidle. Všetci hrdo stáli za ním, no väčšina si myslela, že jeho dni sú zrátane.

Na záver snáď ešte jedna myšlienka od staršieho pána z Česka, ktorý sa pred štadiónom pri nás pristavil, aby nás pozdravil. Na moju poznámku, že snáď dnes večer nebudeme odchádzať po zápase sklamaný povedal, že mu je to jedno. On si proste prišiel pozrieť svoj milovaný klub. Prišiel si sadnúť na Anfield a nech to dopadne akokoľvek, on si to bude užívať. Priznám sa, že som ostal trošku zahanbený, pretože som sa v tom momente cítil, ako by som si dostatočne nevážil, že si zápas proti Chelsea môžem pozrieť priamo na Anfielde. Tieto vety od tohto pána vo mne rezonujú až doteraz a myslím, že s takýmto pohľadom a prístupom k zápasom nášho milovaného klubu sa z nás všetkých môžu stať skutoční scouseri! YNWA!!!

PS: Chcem sa ešte veľmi pekne poďakovať Kurtovi za jeho informácie pred cestou do Liverpoolu a taktiež mojej sestre, ktorá so mnou strávila nejednu hodinu za internetom pokiaľ som zabookoval letenky a objednal ubytovanie.

PS2: Ak by niekto v budúcnosti chcel vycestovať na zápas a potreboval by akokoľvek poradiť nech ma kľudne kontaktuje, pretože tak ako pomohli mne som aj ja ochotný pomôcť, aby si aj ostatní mohli splniť sen, na ktorý by bol aj Vilo v Modrom z neba prikrátky.

photo

Fotky z pobytu si môžte pozrieť na tejto adrese. FOTO

Bleskové zprávy

Balíčky 2. půlka

Stále dostupné lístky a balíčky na 2. půlku sezóny viz zde. Dostupný je také balíček na 3. kolo FA Cupu proti Evertonu.

Chamberlain #15

Po odchodu Daniela Sturridge nezůstalo číslo 15 dlouho na ocet, v příští sezóně s ním na pažity v dresu LFC vyběhne Alex Oxlade-Chamberlain, který doposud nosil číslo 21.

Mané lednovým vítězem

Sadio Mané se stal nejlepším hráčem za měsíc leden v očích fanoušků LFC. Předstihl tak druhého Mo Salaha a třetího Roberta Firmina.

ALEX OXLADE-CHAMBERLAIN

O malú chvíľu nastúpi po takmer roku Alex Oxlade-Chamberlain na zápas  : Derby U23 vs Liverpool U23

Johnson ukončil kariéru

Anglický internacinál Glen Johnson, který působil v Liverpoolu FC mezi léty 2009 až 2015 a s klubem  vyhrál v roce 2012 Ligový pohár, ukončil ve 34 letech profesionální kariéru.

darcek nakup

Facebook